Petra Pupalová je 24 ročná rodáčka z Veľkého Krtíša. Po vyštudovaní Gymnázia A.H.Škultétyho vo Veľkom Krtíši, pokračovala v štúdiu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave na Fakulte masmediálnej komunikácie. V poslednom piatom ročníku štúdia na VŠ začala pracovať pre RTVS. Pracovala na pozícii junior redaktorky v televíznom spravodajstve. V septembri 2018 po úspešnom ukončení štúdia Petra začala robiť na vyššej pozícii ako redaktorka domáceho spravodajstva. V súčasnosti žije v Bratislave a pre RTVS pracuje už viac ako 1.5 roka. V rozhovore s Petrou Pupalovou sa dozviete ako sa mladé dievča z malého mesta, stalo pomerne za krátky čas úspešnou redaktorou v hlavnom meste.
Red.: Kedy ste zistili, že chcete byť reportérkou?
PP: Nikdy som nepatrila k ľuďom, ktorí od malička vedeli, že čo chcú robiť. Som narodená v znamení váh, a preto som veľmi nerozhodná. Naozaj vo všetkom. Podávala som si päť prihlášok na rôzne vysoké školy lebo som nevedela, čo chcem. Ale je pravda, že som si veľmi priala dostať sa na Fakultu masmediálnej komunikácie na UCM v Trnave, pretože som bola na DOD a veľmi ma táto škola oslovila. I keď vôbec som nevedela, čo presne budem robiť, ale spoliehala som sa na to, že počas štúdia zistím, čo ma baví. Viem, že v prvom ročníku som premeškala konkurz do študentskej televízie, tak som išla na konkurz do študentského rádia Aetter. Pôsobila som tam nakoniec počas celého štúdia. Veľmi ma zo ovplyvnilo a myslela som si, že v budúcnosti určite skončím v rozhlase. Počas štúdia som síce bola aj na praxi v spravodajstve televízie Markíza, ale tam ma hneď všetci odradili, že redaktori nemajú čas na nič. Okrem toho som nikdy nebola kamarátka s kamerou, mala som z nej strach. Taktiež mi tam povedali, že nemám spravodajský hlas a spravodajstvo nikdy robiť nebudem. Z tohto omylu ma vyviedlo rádio Europa 2. Asi tri mesiace som bola u nich na neplatenej stáži a pripravovala som pre nich krátke správy počas pracovného týždňa o 17.00 h. Potom som sa snažila dostať na neplatenú stáž do Slovenského rozhlasu, no nevybrali ma. Asi o pol roka neskôr sa mi z RTVS opäť ozvali, že či by som mala záujem ísť na pohovor na pozíciu junior redaktora/helfra (niečo ako pomocný redaktor). Išla som, no vybrali ma to televízie. Aj tak som sa veľmi tešila a hovorila som si, že to treba vyskúšať. Čiže v piatom ročníku na vysokej škole som v decembri v roku 2017 začala pracovať v televízii ako pomocná redaktorka a bola to vynikajúca robota, ktorá sa dala zvládať zároveň so školou. V máji nasledujúci rok som ukončila školu a počas leta som si začínala skúšať prácu redaktorky. Chodila som na výroby, skúšala som strihať reportáže, nacvičovali sme živé vstupy. Naozaj som sa veľmi bála, pretože živé vstupy mi nešli najlepšie a celé som si to nevedela predstaviť. Ako pomocný redaktor som získala prehľad o domácom aj zahraničnom dianí, naučila som sa strihať, no stále som mala rešpekt pred redaktorskou robotou. Od septembra som začala robiť redaktorku a stále sa učím. Neľutujem, že som do toho išla, ale nikdy na škole by mi nebolo napadlo, že budem robiť televíznu redaktorku. Práve naopak, tvrdila som, že pred kameru ma nikto nedostane. Mám ale taký pocit, že život to vždy tak zariadi, aby som robila veci, ktoré veľmi nechcem, a potom zisťujem, že sú to veci, veľmi pozitívne a zvládnuteľné. Dokonca som do toho išla s tým, že možno časom prejdem do rozhlasu, no teraz by som už nemenila.
Red.: Bolo ťažké pre mladé dievča, ako ste vy dostať sa do RTVS?
PP: Zodpovedala som aj v prvej otázke. Možno len doplním, že pokiaľ sa človek snaží a popri tej škole sa naozaj venuje aj vo voľnom čase tomu, čo má rád, tak to nie je ťažké. Do médií chcú ľudí s praxou. Nemôžete čakať, že dokončíte školu, nemáte žiadnu prax a zamestnávatelia sa budú za vami trhať. Musíte byť v niečom lepší ako iní uchádzači o prácu, ponúknuť niečo viac. Inak vás iní predbehnú. Na škole sme mali vynikajúcu hlasovú pedagogičku, ktorá momentálne aj naďalej pôsobí aj v Slovenskej televízií. Ide o bývalú hlásateľku a moderátorku Andreu Bugošovú. Tá nám vždy na jej seminároch hovorila, že máme na škole makať na 110 percent a potom to budeme mať vo veľkom mediálnom svete za dverami školy oveľa ľahšie.
Red.: Čo Vám dáva a naopak o čo Vás oberá Vaša práca?
PP: Rozhľad, skúsenosti, kontakty a priateľov. Moja práca je každý deň iná, nikdy nie monotónna a stretávam mnoho zaujímavých alebo aj menej zaujímavých ľudí. Neviem si predstaviť, že by som mala niekde sedieť v kancelárii zavretá celý deň. Veľmi ma teší, keď chodíme do terénu, rozprávam sa s ľuďmi. Proste vkuse som v kontakte s ľuďmi Veľmi sa mi páči, že si s kolegami pomáhame. Predsa len robíme aj ťažké témy. Ale najviac ma napĺňa to, keď niekomu mojou reportážou pomôžem či poteším. Je to krásna práca, každý deň iná, no na druhej strane treba rátať s tým, že je to požierač času. Naozaj nikdy neviem, kedy v práci skončím. A niekedy mi celý deň preletí tak, že je 8 hodín večer a ani neviem ako. Ale zas nikdy sa nenudím. Robím však cez sviatky, víkendy, mám ranné služby s tým, že niekedy musím ostať až do večera. Takže nie je to práca pre veľmi rodinne zložené typy. Som rada, že môj zajac ešte žije a zvláda to so mnou.
Red.: Vaše rodné mesto je Veľký Krtíš, máte v pláne do budúcna sa sem niekedy vrátiť žiť?
PP: Pred pár dňami som sa presne o tomto bavila s kameramanom na výrobe. Tiež sa ma to pýtal. Tvrdil, že Veľký Krtíš je pekné mesto a s tým súhlasím. Veľmi rada sa domov vraciam, pretože zbožňujem ten pokoj aj tú komornosť nášho mesta. Vždy jasám, keď niečo platím a vidím tie ceny, napríklad za služby. Bohužiaľ neviem si predstaviť, čo by som robila, keby sa vrátim s mojím zameraním. Tam veľa možností nie je. Momentálne som veľmi mladá, a preto potrebujem zbierať skúsenosti a učiť sa vo „veľkom svete.“
Red.: Čo si myslíte o zmenách, ktoré nastali za posledné roky vo Veľkom Krtíši? Myslíte si, že tieto zmeny posúvajú mesto vpred?
PP: Veľmi ma tešia zmeny v našom meste. Preto sa rada vraciam domov. Všetko sa pomaly opravuje, renovuje, stavia a určite tieto zmeny posúvajú mesto vpred. Myslím si, že Veľký Krtíš je na dobrej ceste, no stále je čo vylepšovať.
Red.: Čo by ste odporučili mladým ľudom, ktorí nevedia ako byť v živote úspešní, ale veľmi po tom túžia?
PP: Z mojej skúsenosti poradím len to, že ak teraz nevedia, čo presne chcú alebo ako na to, tak sa nič nedeje. Treba mať len otvorené oči a naozaj využiť každú príležitosť, ktorú škola alebo okolie ponúka. Treba však pracovať na 110 percent a byť trpezlivý. Najlepšie veci sa dejú, keď to najmenej čakáme a v mojom prípade sa to potvrdilo. A možno by som odporučila mladým nebáť sa skúšať všeličo a hľadať to, čo ich robí šťastnými. Lebo nie je nič horšie, ako keď musíte robiť to, čo vás nebaví.
